Z môjho denníka VI.

  Z môjho denníka 

  VI. 

Internát- pokušenie alebo vykúpenie?

Každý, kto býva na internáte to určite pozná- jedlo v jedálni nikdy nechutí ako má a peniaze z vreckového veľmi často(hlavne v mojom prípade) idú na oblečenie, make up, posedenie v najdrahších kaviarňach a cigarety. 

Z domu odchádzam z myšlienkou, že pobyt na internáte bude v pohode. Zaručene nikdy sa nestane, že ma prepadne chladničková mánia alebo ma niečím bude vynukovať mama. Možno si dokonca pôjdem zabehať do parku so spolubývajúcimi v tom najúžastnejšom športovom úbore, len aby som urobila dojem pred ostatnými. 

Ale môže sa stať aj niečo úplne iné... neustály hlad mi občas prerastie cez hlavu a ja som donútená zavolať donášku pizze alebo číny. Vtedy sa cítim vážne strašne. Je mi zle a rozmýšľam ako to dostať zo seba von. Samozrejme že som skúšala veci ako zvracanie- no bolo to neúčinné. Ak by som zjedla celú pizzu, vyšiel by zo mňa možno iba kúsok a bolesť brucha by mi to aj tak nevyriešilo, možno iba pocit viny. 

Dnes som sa znova pohrávala s myšlienkou objenať si ju. Všetky tie knäckerbroty a diétne cerálie, ktoré mám v núdzovom prípade na potlačenie hladu ma už unavovali. Hektolitre vody prelievajúce sa v mojom žalúdku odmietali vykonávať plniacu funkciu a ja som stále videla horúce trojuholníčky so syrom pred očami. 

Mala som však jedno neskutočné šťastie- moje kamarátky/spolubývajúce/spolužiačky v jednom. Som rada že ma namiesto odhovárania od diéty podporujú a občas ju aj samy praktizujú. Už ma unavuje stále dookola opakovať tú istú otrepanú(a mnou vymyslenú) vetu: "Mám vysoký cholesterol, preto držím diétu." 

N sa dnes vôbec neozval, hoci včera sme si písali skoro celý deň. Mám strašné výčitky. Ostáva mi len dúfať aby sa o tej veci N nedozvedel- myslím že by to skončil raz a navždy.